V strede oceánskeho chrbta je oceánska kôra oslabená a trhá sa na obidve strany pozdĺž chrbta.
V roku 1967 Jason Morgan navrhol, že povrch Zeme je zložený z 12-tich platní, ktoré sa jedna voči druhej pohybujú.
Na tomto mieste sa stretáva Severoamerická a Pacifická platňa, ktorá sa pohybuje smerom na sever.
Na Venuši však voda chýba, ak sú predpoklady, že tomu tak v minulosti nebolo, potom je pravdepodobné, že dávnejších dobách sa na Venuši procesy platňovej tektoniky prejavovali.
Ďalším zdrojom pohybov platní je tlaková sila riftov – pôsobenie ťahu oceánskej kôry, ktorá sa neustále pohybuje smerom od oceánskych chrbtov (tzv.
pri rozpade veľkých kontinentov akým bola Pangea, a inak prevládajú sily pôsobiace na okrajoch platní .
Základným princípom je, že litosféra je rozlámaná na viacero väčších a menších platní (dosiek), ktoré sa pohybujú po duktilnejšej astenosfére rôznymi smermi .
V roku 1940 Maurice Ewing pri seizmickom výskume Severoamerického kontinentálneho šelfu objavil, že pod granitovými horninami pevniny ležia bazalty morského dna.
Je zrejmé, že na ich pohyb vplýva viacero faktorov, ktoré sa navzájom kombinujú.
Pri poklesávaní oceánskej kôry dochádza k jej zahrievaniu a k strate fluidných zložiek (najmä vody).
Akceptácia pohybu kontinentov a rozširovania sa morského dna (dvoch kľúčových súčastí platňovej tektoniky) môže byť porovnávaná s Kopernikovou revolučnou teóriou v astronómii.
Rozchádzanie sa spravidla nie je jednotné, takže jednotlivé bloky sa nepohybujú rovnakou rýchlosťou, preto na oceánskom dne nachádzame rôzne nepravidelné blokové štruktúry.
Diskutuje sa však o tom, že v minulosti tomu tak byť nemuselo.
V miestach výstupu horúcej magmy sa preto vyskytujú oceánske chrbty (príp.
